Podnikateľ, zamestnanec alebo umelec?

Ako chceš budovať svoju kariéru?

Vo februári pred tromi rokmi som sa rozhodol, že je čas dať výpoveď a začať žiť aj pracovať podľa seba. Lenže ako to spraviť?

---

---

Počas troch rokov sa ma veľa ľudí pýtalo, aké je to byť na voľnej nohe, či to stálo za to, či je to lepšie ako v agentúre alebo u klienta. Mnohí sa zaujímali preto, že by sami chceli začať freelance kariéru.

Čo-to som o tom napísal po prvých 7 mesiacoch od opustenia kancelárie a v podstate všetko platí aj po troch rokoch:

---

Dnes už teda nejdem opisovať, ako a prečo som sa tak rozhodol, ani ako sa na to pripraviť. O tom si rád pokecám s kýmkoľvek osobne pri káve.

Tento článok bude skôr o tom, ako som počas tých troch rokov hľadal systém práce, ktorý sa prispôsobí viac mne než ja jemu.

Kto si a čo NAOZAJ chceš?

Cesta sólo podnikania je úzko spätá s nekonečným sebapoznávaním. Moja začala u psychológa a diagnózou ADHD, no za tie roky je naplnená čítaním a počúvaním múdrych kníh (často dlhších, než by bolo potrebné), neustálym premýšľaním o budúcnosti, hľadaním systémov, zavrhovaním systémov, veľkými ambicióznymi plánmi, ktoré striedajú pokorné návraty na zem. Dokonca som bol na IQ teste.

Jednoducho, ako už marketingoví konzultanti vedia, ak nespravíš poriadnu diagnostiku, nemôžeš robiť správne rozhodnutia.

Pre mňa teda neboli posledné roky o modelovaní optimálneho biznis modelu, ale o modelovaní samého seba.

Kariérna križovatka

Každý sa v nejakom momente dostaneme do bodu, kedy si budeme musieť zodpovedať, čo a ako vlastne chceme robiť. Či už je to po škole, po vyhorení, po rodičovskej dovolenke, po sabatikale, pri zmene práce alebo pri prechode k vlastnému podnikaniu.

Mark Pollard, marketingový stratég, pripravil už pred časom prezentáciu “Take a Good Hard Look at Yourself”, kde zrhnul niekoľko svojich obľúbených prístupov k sebareflexii. Práve tam sa objavila aj ilustrácia križovatky, ktorá ma inšpirovala k tomuto článku (mám ho na to-do liste už veľmi dlho).

Na tejto križovatke stojí každý pred 3 rôznymi cestami - Podnikateľ, Zamestnanec, Umelec. Veľmi jednoduché, no veľmi efektívne zarámcovanie. Moja žiarovka uvedomenia sa rozblikala okamžite a intenzívne.

Podnikateľ

Pozor, mať s.r.o. alebo živnosť z človeka ani náhodou nerobí podnikateľa. Podnikateľ je niekto, kto rád buduje, ideálne stále niečo väčšie. Väčšia firma, väčší biznis, väčší klienti, väčšie faktúry. Podnikateľ je dravý, ambiciózny, pýši sa tým, že maká, frustruje ho, že ostatní nemakajú rovnako. Stále hľadá príležitosti, kde zarobiť, kde vyrásť, akú novú službu alebo produkt priniesť na trh a monetizovať ich. Chcú jednoducho vyhrávať a majú pred sebou nejaký bod v budúcnosti, za ktorým idú. Ak si predstavíte prototyp podnikateľa z médií, tak to je ono.

Mohlo by sa zdať, že každý freelancer je podnikateľ, lebo veď je to podnikanie, čo robíme. Nie, podnikateľ je koncept, ktorý je komplikovanejší ako to, že vystavujeme faktúry a máme vlastných klientov.

Zamestnanec

Aj tu je dôležité odpútať sa od doslovnej definície. Zamestnanec je niekto, kto predáva svoj čas za peniaze. Jednej firme alebo aj viacerým. Trackuje si čas, aby na základe neho mohol vystaviť faktúru alebo dostať výplatu. Má určenú pracovnú dobu, kedy je zastihnuteľný.

Veľa ľudí začne formálne podnikať a potom sa sami “zamestnajú”. Nastavia si pevný pracovný režim, definujú si čas pre seba, majú svoje “úradné hodiny”. Chcú mať svoj predvídateľný kľud.

Umelec

Nejde o spisovateľov, sochárov, maliarov či hercov. Ide o ľudí, ktorí radšej tvoria než budujú. Ide im viac o samotné “remeslo”, ktorému sa venujú, než o systém okolo. Robia to za peniaze, nie pre peniaze. To, čo robia, prispôsobujú sebe, nie externalitám.

Mal som kolegu, skvelého art directora, ktorý bol síce zamestnaný a dá sa povedať, že aj podnikal, ale rozhodne to bol umelec, aj keď neviem, či sa sám tak vnímal (asi mu pošlem tento článok). Keď robil, chcel robiť najlepšie ako vedel. Bez ohľadu na to, či to robil efektívne alebo načas. Výsledok bol vždy najdôležitejší. To znie super, ale nie je to úplne zlúčiteľné s ostatnými dvoma cestami.

Ktorou cestou ísť?

Väčšina z nás sa asi nebude definovať iba jedným z týchto profilov. Ale zároveň sa nedá byť všetko rovnocenne. Dôležité je byť veľmi úprimný sám k sebe. Byť umelec, ktorému nejde iba o peniaze znie veľmi vznešene, ale je to naozaj tak? Byť zamestnanec môže v dobe, ktorá adoruje podnikateľov, znieť ako niečo “podradné” a nudné. Ale netúžime každý po nejakej stabilite a predvídateľnosti?

Ja by som povedal, že som tak na 65 % umelec a 35 % podnikateľ. Pri prvom čítaní som si však okamžite hovoril, že som určite umelec. Lenže realita je komplikovanejšia, preto by som v nasledujúcich riadkoch priblížil moje uvedomenia, ktoré ma priviedli k tomuto pomeru. Rád by som potom s vami podiskutoval v komentoch, ako to vidíte vy.

Sloboda je pre mňa kľúčová hodnota

Môže to znieť ako klišé, ale fakt sa týmto snažím žiť už roky. Okolo slobody (nielen vlastnej) budujem aj Wild Cards. Keď cítim, že ma niečo príliš drží na jednom mieste, mám tendenciu utekať. Nemám rád záväzky, preto mám aj problém s pravidelnosťou a výdržou. Potrebujem časté zmeny, nové veci, flexibilný režim. Raz robiť to, raz ono. Niečo ukončiť, niečo začať, k niečomu sa vrátiť a na niečo aj zabudnúť.

Minulý rok som strávil na cestách tri mesiace čistého času. Teraz pomaly končí druhý mesiac v Ázii. Predstava, že by som si tento čas musel pýtať od niekoho nado mnou, je pre mňa až potupná.

S kolegami, ktorí so mnou pracujú na projektoch pre klientov, máme nastavený takmer absolútne slobodný režim s minimom procesov. Máme raz za týždeň status, hlásime si, keď máme dovolenku, máme zásadu odpovedať si do 24 hodín, no tam to končí. Každý pracuje vo svojom režime, zo svojho miesta. Pred mesiacom sme prezentovali tender súčasne zo Slovenska, Gruzínska a Thajska.

Moji klienti vedia, že fungujeme takto ,a vďaka tomu máme súlad v očakávaniach.

Sloboda však nie je spojená iba s pohybom po svete. Znamená aj nebyť odkázaný na jeden hlavný zdroj príjmu, nebyť otrokom vlastného kalendára, mať čo najmenej finančných záväzkov. Sloboda znamená možnosť realizovať sa, vymýšľať a robiť veci, ktoré chcem, s ľuďmi, s ktorými chcem.

Samozrejme, so slobodou prichádza zodpovednosť. Niekedy treba zamakať, niekedy treba urobiť kompromis. Ale na konci “tunela” musí vždy žiariť sloboda.

Mám veľmi rád peniaze, ale nemotivujú ma

Nikdy som sa netváril, že by peniaze pre mňa neboli dôležité. No sú pre mňa nástrojom, nie cieľom. Viac peňazí znamená viac slobody. Vo všeobecnosti. Niekedy však vidina peňazí môže ísť na úkor slobody.

Posledné dva roky moje podnikanie prinieslo tržby necelých 200 tisíc eur ročne. Väčšina z toho odišla ďalej mojim kolegom freelancerom za ich prácu. To, čo zostalo, síce nestačí na to, aby som si v dohľadnej dobe kúpil byt bez hypotéky, no je to dosť na to, aby som mohol žiť tak, ako mi to vyhovuje a robiť slobodné rozhodnutia.

Pochopiteľne, predstava, že z 200 tisíc by sa mohlo stať 350 či 500 tisíc, je lákavá. No viem si pomerne dobre predstaviť, čo by to vyžadovalo a rozhodne by to išlo na úkor komfortu a slobody. Radšej vyrastiem z 200 na 220 menším úsilím, než aby som sa musel pretrhnúť v nábore klientov a rozširovaní tímu, aby som dosiahol 500.

Väčšinový podnikateľ by si povedal, že radšej zamaká, vybuduje väčšiu agentúru a potom si v 45 rokoch užije plody svojej práce. Toto ja v sebe nemám. Viem, kedy mám dosť a viem, koľko som ochotný urobiť pre ďalší rast.

V knihe Company of One, ktorú aktuálne čítam, bola skvelá myšlienka, ktorá to celé vystihuje:

Príležitosti sú iba prezlečené povinnosti v peknej maske.

Nie som naviazaný na svoju prácu

Umelci milujú svoje remeslo. Lenže mnoho z nich na to dopláca. Chcú rásť, ale možnosti, ktoré im k tomu môžu pomôcť, ich paralyzujú:

• Najsť si niekoho, na koho môžem delegovať prácu. Stratím však kontrolu nad kvalitou, nebude to vždy podľa mojich predstáv, budem sa musieť prispôsobiť.

• Zvýšiť ceny za rovnakú prácu. Ako sa hovorí “In this Economy?”. Zdvíhanie cien je citlivá téma, v hyperkonkurenčnom prostredí obzvlášť. Je veľmi málo ľudí, ktorí sú v pozícii, že si to reálne môžu dovoliť.

Keďže nie som umelec na 100 %, aj mňa nejakým spôsobom zaujíma rast. A keďže nie som zamestnanec vôbec, ani na chvíľu mi nenapadlo predávať moje skúsenosti social media manažéra ako paušálnu presne definovanú službu. No som dostatočne podnikateľ na to, aby som z toho našiel východisko.

Ja osobne robím veci, ktoré ma bavia a najmenej vyčerpávajú - konzultácie, mentoringy, stratégie, školenia, vystúpenia na eventoch, projektový manažment. Naopak, to čo ma nebaví, posúvam ďalej, aj keď mi to ide a robil som to celý život - exekúcia sociálnych sietí a celý servis okolo.

Aby som sa nemusel báť o úroveň kvality, robím iba so skúsenými freelancermi, ktorí dokážu doručiť štandard, ktorý očakávam ja aj klienti. Ak sa ukáže, že to nevedia, proste si povieme, že sme to aspoň skúsili a ideme každý svojou cestou (to sa mi za tri roky stalo možno 4x a veľmi rýchlo sme to uzavreli).

Snažím sa byť v marketingu dostatočný generalista, aby som mohol klientom zabezpečiť akúkoľvek službu, akú očakávajú. Nebudem im predávať iba to, v čom som expert ja sám, keď príležitosti na rast sú niekde inde. Jednoducho nájdem dobrých ľudí, ktorí dodajú, čo treba.

Za tie roky som zistil, že klienti chcú robiť so mnou, ale nepotrebujú, aby som to reálne robil ja osobne. Chcú moju “garanciu” a tú dostanú.

Chcem mať čo najmenej zodpovednosti

Toto súvisí s tou slobodou. Zodpovednosť je limitom slobody. Keď som začínal freelancovať, často prichádzala otázka, či si založím agentúru. Je to taký lokálny modus operandi. Od prvého momentu som vedel, že nie. Agentúra je synonymom zodpovednosti. Extrémnej zodpovednosti. Musíte mať dosť zamestnancov, aby ste mohli obsluhovať klientov. Musíte mať dosť klientov, aby ste mohli platiť zamestnancov. Z toho vzniká nekonečný kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť.

Predstava, že som zodpovedný za niekoho iného živobytie, je pre mňa strašiakom. Nikdy by som nechcel, aby niekto prišiel o plat preto, že sa klient s nami rozlúčil. Chcem sa budiť s tým, že som zodpovedný za svoj život. Že to robím pre seba. S ostatnými si len pomáhame, aby to každý mohol robiť pre seba.

Žiadny klient nie je jediným klientom “mojich” freelancerov a žiadny klient nie je natoľko veľký, aby komukoľvek z nás rozbil živobytie.

O ďalších nákladoch a rizikách, ktoré súvisia s budovaním tradičnej firmy, ani nemusím hovoriť.

Spomínaná kniha Company of One je o tom, ako budovať čo najmenšiu možnú životaschopnú firmu. To je môj zámer.

Nepotrebujem monetizovať každé svoje hobby

Úprimne, neprejde týždeň bez toho, aby som sa zamyslel nad tým, či nezačať monetizovať svoju tvorbu. Či nezačať tvoriť prémiový obsah pre predplatiteľov, alebo proste iba robiť, čo robím, ale za paywallom. Je to pre mňa obrovská dilema.

Na jednej strane ma tvorba obsahu baví, na druhej však znamená veľký objem práce. Na jednej strane by bolo fajn, keby sa aspoň sčasti táto práca zaplatila, na druhej to však predstavuje oveľa väčšiu zodpovednosť a nové povinnosti.

A osobne ma tiež už serie, ako všetko na internete je dnes za paywallom a niekde v kútiku duše som presvedčený, že to tak nemôže fungovať navždy a ľudia si raz povedia dosť. Takže si hovorím, že neviem, či chcem byť súčasťou problému.

Žijeme v dobe, kedy sú všetci vyhorení. Aj tí, čo to o sebe nehovoria. Hľadáme si svoje “third places”, či už fyzické alebo metaforické. Chodíme na turistiku, liesť na skaly, hrať padel či na pilates. Maľujeme, robíme keramiku, vyrábame šperky. Niektorí píšeme, iní vibe kódujú apky.

Lenže kapitalizmus a korporátny svet hnaný profitom nás pohltili natoľko, že rýchlo začneme cítiť potrebu na našom hobby zarobiť. Zakladáme e-shopy, samostatné instagramové profily, miliónte HeroHero.

Z hobby si razom urobíme prácu. Presne takú, aká nás k tomu hobby doviedla.

Preto som stále ani po rokoch nevyriešil moju vlastnú dilemu s monetizáciou obsahu. Tvorba obsahu je moje hobby, ktoré mám fakt rád. A stále som sa nerozhodol, či chcem, aby sa stalo mojou prácou. To totiž môže priniesť nejaký príjem, no môže vymazať radosť.

Ako si to “urobiť pekné”?

Môj pohľad môže byť mnohým úplne cudzí. No verím, že mnohým môže hovoriť priamo z duše. Presne preto ho zdieľam. Aby sa každý z nás mohol zamyslieť, ako navigovať ten svoj život tak, aby fungoval podľa našich pravidiel.

Ja to hľadám už tri roky a možno to ani nikdy nenájdem. Možno to je práve pointa mojej umeleckej povahy. Proste robiť najlepšie, ako sa dá v danom momente. Zmeniť to, keď cítim, že to treba zmeniť. A skúsiť niečo iné.

Dôležitá je rozhodne úprimnosť. Bez nej sa nám môže stať, že sa dostaneme na miesta a do situácií, o ktoré nemáme záujem.

Ja si trúfalo myslím, že som k sebe úprimný. Potom môžem byť úprimný aj navonok bez toho, aby som sa až tak trápil, akú odozvu to bude mať. Stojím si za svojím postojom, pretože je môj, aj keď pre niekoho môže byť kontroverzný. A možno práve preto to má často veľmi pozitívnu odozvu. Ľudia radi ocenia, keď niekto niečo prejaví aj za nich.

Ako si to vy robíte podľa seba?

Ďakujem vám, že ste mi venovali čas, veľa to pre mňa znamená. Ozvem sa zasa čoskoro.

---

Spojme sa

• Čítate môj newsletter prvýkrát? Prihláste sa na odber

• Sledujte ma na Instagrame pre osobnejší obsah

• Pozrite si ponuku mojich online kurzov o sociálnych sieťach

• Zistite, ako vieme spolupracovať

• Vypočujte si alebo si dohodnime rozhovor